Koh Phi Phi Ley

September 2, 2018 Vypnuté Autor: pretože

Už nejaký čas žijem na rajskom ostrove so zvučným menom Koh Phi Phi Ley.

Toto miesto pozná takmer nikto, pretože je to jeden z najviac párty ostrovov v Thajsku.

Brány do pekla, príbytok zlých síl a oceán nemorálnych pokušení.
Ale o názor na ostrov sa podelím inokedy.

Dnes je ďalšie dobrodružstvo.

Do ktorého som sa dostal, ako inak, úplne náhodou.

Jedného horúceho popoludnia som sedel v bare a popíjal ľadovú kávu, ktorým je Thajsko mimochodom známe.

Samozrejme, na Koh Phi Phi za dvojnásobné množstvo získate polovičnú kvalitu, ale toto je iba menší zádrhel.

A teda bez premýšľania o niečom zvláštnom (ach ako sa mi tieto chvíle páčia) hovoril so mnou miestny zamestnanec.

Tak som sa dal na zaujímavý rozhovor a dokonca sa pridali aj ďalší. Začali sme zvažovať, čo zaujímavé sa dá na ostrove urobiť, okrem bezduchého míňania peňazí v bare.

Týmto spôsobom som zariadil výlet na kajaku s ľuďmi, ktorých som stretol. Nočný výlet, pred východom slnka. tak, dosiahnuť svoj cieľ skôr, ako začnú prichádzať nemorálni turisti, hľadajú odľahlý kúsok pláže, kde mohli začať svoje nehanebné hry.

Účelom výletu bol záliv Loh Lana a šnorchlovanie v miestnej jaskyni.

Keď o. 5 ráno zazvonil budík, znechutene som to narýchlo vypol a začal som zvažovať, že predsa len zostanem v mojej pohodlnej posteli.

Kto vstáva o. 5 ráno pádlovať kanoe na nejaké odľahlé miesto?

myslel som, Ó áno, no kto ak nie ja.

Tak som rýchlo vstal, Obliekol som si bikiny a vybehol do tmavej noci.

Niektorí ľudia sa samozrejme nedostavili, čo ma vôbec neprekvapilo. Zamestnanec, , ktorý inicioval včerajší rozhovor, sa ako prvý objavil a držal v ruke niečo, čo malo byť špeciálnym vodotesným vakom pre všetky druhy elektronických zariadení.

Spokojný som do tej tašky hodil jednu zo svojich troch najcennejších vecí. Môj milovaný fotoaparát, s ktorými som sa už dávno rozhodol, že sa nikdy nerozlúčim.

Týmto spôsobom som dôveroval cudzincovi. Tým, že som mu dal takmer časť svojej duše. (Ó áno, veľmi milujem svoj fotoaparát).

Pripravili sme kanoe a vyplávali.

Ako veslársky partner som dostal veľmi pekné dievča z Nemecka. Rovnako ako rozhovor s ňou ma veľmi pobavil, áno, jej štýl veslovania, bohužiaľ, zostal veľmi požadovaný.

Ja som pádloval pre dvoch prakticky celú cestu, nehovoriac o nej, že má to veslo ponoriť hlbšie a vložiť do toho trochu viac sily. Napokon som nechcel, aby jej bolo ľúto.

Veslovanie v tme nie je zaujímavá vec. V skutočnosti nič nevidíte, takže namiesto toho, aby ste obdivovali výhľad, zostaneš sám s veslom a veľkým úsilím.

A myšlienky plné výčitiek - no, takto? Ako je to možné, že už nemám silu?!

V polovici cesty začalo svitať a zrazu bolo všetko akosi príťažlivejšie.

Nádherné vápencové skaly sa začali ukazovať v celej svojej sláve. Lenivo sa vynárajúci z pokojného mora. Ich ostrosť kontrastovala s hladkým povrchom morskej vody.

Tmavomodré more vyzeralo tak nádherne, že je to umelo. V jednom okamihu som prestal veslovať a dotkol som sa vody, aby som zistil, či je to skutočné..

Wow, Naozaj som tu!

Došli sme do cieľa. Maličká zátoka stále ležala v tieni ako, že slnko vychádzalo na druhú stranu ostrova. Všetko vyzeralo nádherne a malo to byť, že pod vodou uvidíme skutočne zaujímavé veci.

Hodili sme kajaky na breh a prvá vec, Chcel som samozrejme fotiť.

Začal som teda hľadať svetlú tašku a kričať na ostrú otázku „kde je taška?“?!“

A v tom okamihu ma zasiahla strašná pravda.

Taška je preč.

Srdce mi začalo búšiť ako šialené! Môj fotoaparát!! Moje dieťa!! Kde to je?! Moja najcennejšia vec!

Držal som bradu, aby som sa mimovoľne netriasla ...

A zrazu som cítil útok agresivity.

Ďalej! Otočil som sa k nebohému chlapcovi, majiteľ tašky.

Cítim, ako mi môj rastúci hnev dodáva sebavedomie a doslova kráčam k nemu, cítim, ako mi rastú oči.

A klesá ...

Našťastie to pochopil bez slov, že situácia ohrozuje jeho zdravie. Bez slova skočil na kanoe a doplával späť hľadať tašku.

V tom čase som uviedol, že mi neostáva nič iné, len čakať.

A, to nečinné čakanie je jednou z mojich najmenej obľúbených činností, Rozhodol som sa ísť sa potápať a pozrieť sa na podmorský svet.

Ukázalo sa, že podmorský svet je na úsvite mimoriadne pohyblivý.

Po dne sa rýchlo pohybovali rôzne druhy rýb vo veľkých bójach, ako na rušnej diaľnici.

Podivné stvorenia rôznych farieb, bizarné tvary, bodkovaný, rebrovaný, s veľkými vypúlenými očami a vydutými málo vyzerajúcimi špendlíkovými hlavičkami.

A ničoho sa nebáli!

Plávali popri vás bez stresu, na dosah ruky.

A keď som uvidel malú jasne zelenú rybu s modrými bodkami, tečie hneď vedľa mňa, tak krásne, že až kým moje srdce nebolo naplnené transcendentálnou radosťou, cítil som to, že by som mohol začať prdieť farbami dúhy.

A úplne som zabudol na chýbajúcu kameru.

Končí sa samozrejme aj transcendentálna radosť. Rozhodol som sa opustiť predstavu dúhy a nechať podmorský svet žiť v mieri.

Vyšiel som na breh a začal som premýšľať, čo mu tak dlho trvá. Prečo tu ešte nie je? Môže sa môj fotoaparát stratiť? Mohol by sa ten chlap zľaknúť a utiecť?

Sedel som sám na pláži a zvažoval rôzne spôsoby potrestania jednotlivca. Keby som ho ešte niekedy uvidel.

Samozrejme, bol som pri vedomí, nie je to len jeho chyba.

najprv, Nikdy som nemal rozdávať svoju vzácnu vec.

Po drogérii, Nemal som úplne dôverovať novému človeku.

Napriek tomu som mal stále pocit, že také rozptýlenie a bezmyšlienkovitosť treba potrestať.

A zatiaľ čo som tak rozmýšľal, berúc do úvahy rôzne druhy mučenia, Bolo mi zima.

Pláž bola stále tienená a spôsoboval to pokoj a mierny nárazový vietor, že som bol trochu chladený.

Začal som teda hľadať možné zamestnanie a všimol som si, že skalný ľavý breh je plný kameňov s napísanými menami.

Našiel som teda hladký kameň a napísal som aj svoje meno, a spečatiť moju významnú prítomnosť na tomto vznešenom mieste.

Akoby to niečo zmenilo.

Každopádne. Keď som hrával ako dieťa na základnej škole, moji spoločníci stále obdivovali podmorský svet.

V určitom okamihu sa jeden z nich rozhodol preplávať do jaskyne, čo sa ukázalo ako beznádejný nápad.

Napriek, že more nebolo rozbúrené, svetelné vlny boli dosť silné na to, aby hodili spoločníka o stenu jaskyne.

Tiahlo sa to celkom dobre, čerstvé krvácajúce rany nevyzerali zaujímavo.

Naše nálady sa výrazne pokazili.

Všetci traja sme teda čakali na vinného pána, ktorí sa nám práve v tejto chvíli začali javiť ako náš záchranca. Príde na lodi so žltou taškou a v nej bude našťastie môj fotoaparát, všetci sa dáme dokopy, Hodíme kajaky na palubu a s radosťou pôjdeme tam, odkiaľ sme prišli.

Príbeh samozrejme dopadol celkom inak.

Čakali sme a čakali, až sme konečne začali uvažovať, či by to mohol byť nejaký vtip zo skrytej kamery?

Nechaj to tak 3 hlúpe ženy v divočine a uvidíme, či to zvládnu? S čím prídu? Alebo sa možno začnú hádať? Alebo ich možno zožerie žralok?

V hlave nám začali kolovať také čudné nápady, keď sme zrazu začuli vrčivý zvuk motora.

Chlapec príde na člne a s úsmevom od ucha k uchu na mňa mával žltou taškou.

Kameň mi spadol zo srdca!

Objal som svoju kameru proti sebe a prisahal som, že ho už nikdy neopustím.

Odfotil som zátoku a kým som premýšľal, že sa všetci zbalíme na loď a vyplávame do modrej diaľky, chlapec vzal jedno kanoe a veselo nám zamával.

Môj, šokovaní sme ani nemávli späť.

Budeme sa teda musieť vrátiť sami.

Veslovanie.

Taký vtip.

Okrem toho sme traja v jednom preťaženom kajaku ... koh phi phi ley

Zátoka Loh Lana sa nachádza na severe ostrova. Je to očarujúce a stojí za to sa tam pokojne potápať alebo jednoducho ležať na pláži ďaleko od masy turistov.

Nie je možné ísť pešo. Po ceste je príliš veľa členitých skál a hustá džungľa.

Nastúpiť na ňu môžete iba na dlhom chvostovom člne, teda drevenom taxíku - člne alebo len na kanoe.

Loď s dlhým chvostom - cca 400 Jedným zo spôsobov BHT (musíte si pamätať, že ste sa dohodli, kedy nás vezmete späť, inak zostanete navždy v tejto krásnej zátoke;))

Prenájom kajakov :

na celý deň - 600 BHT

1 hodina - 200 BHT